reklama

Opatrovateľka, alebo parazit.

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal priedušiek, neutíchajúci kašeľ a teploty a to ma vlastne trápi už desať rokov. A potom prišla jedna rana za druhou...mame sa stále viac zhoršoval zdravotný stav, pre prudké bolesti platničiek mala problém s chôdzou a zo stresov z bolestí dostala infarkt a ostala úplne imobilná. Aby toho nebolo dosť, ťažko ochorela aj moja sestra, takže mi neostávalo nič iné, iba dať výpoveď a ostať s mamou doma na opatrovateľskom príspevku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nad Domovom dôchodcov sme ani neuvažovali, to sa proste u nás Rómov nerobí, neodkladáme svojich starých rodičov, nemohla by som s tým žiť, že by som tam svoju mamu odložila a tým ju vlastne zabila, lebo starý strom sa nemá presádzať...niekoľko našich susedov tak skončilo, keď ich deti odložili do domova, vydržali tam sotva pár mesiacov a zomreli.

Ak nie ste zdravotník a máte háklivý žalúdok, ťažko sa vám vyrovnáva so skutočnosťou, že odrazu vhupnete do sveta, ktorý vám bol úplne cudzí. Odrazu riešite plienky, kakanie, kŕmenie, starecké depresie a vlastné depresie, pretože váš svet má odrazu nejakých 60 metrov štvorcových a ste nútení žiť v ňom 24 hodín denne, bez jediného dňa voľna, bez dovolenky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Váš režim dňa je jeden stereotyp, ráno hygiena, lieky, raňajky, upratovanie, nákup, varenie obeda, obed, lieky, plienky, možno chvíľka voľna, olovrant, večera, plienky, uložiť do postele, no pokoj býva málokedy, starých ľudí raz bolí to, raz ono, tak neustále niečo riešite, či už trávenie, bolesti chrbta, nôh, vysoký tlak, depresie..atď...

Dnes viem, že toto všetko je skutočne pre silné povahy, ešte keď ste citovo zainteresovaní a uvedomujete si, ako váš blízky pomaly odchádza, ako postupne slabne...ak ste ešte sami, nemáte vlastnú rodinu, je to o to ťažšie. Nemáte v nikom oporu, nemá vás kto vystriedať aspoň na jeden deň, či na pár dní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A samozrejme, je tu ešte finančný problém. Náš systém vás núti priživovať sa na dôchodku toho, koho opatrujete. To znamená, že ak má váš rodič nejakých 350 eur dôchodku, vypočítajú vám opatrovné asi 120 eur. Ak máte rodinu, teda manžela, ktorý pracuje, tak si poviete, no dobre, nejako prežijeme. No ak ste sama, tak ako ja, tak vám sociálny úrad pridá ešte zopár eur, lebo ste v hmotnej núdzi a nič nestojí v ceste tomu, aby ste sa cítili ako parazit. Parazitujete na svojom starom rodičovi, ktorému jeho dôchodok sotva vystačí na stravu, lieky, hygienické potreby a zaplatenie bytu.

Keď som pracovala, mali sme náklady na byt a stravu s mamou podelené, no teraz mi tá žobračenka, ktorú nazývajú príspevok na opatrovanie sotva stačí na vlastné účty. Lebo tým, že ostanete doma, to neznamená že prestanete žiť. Máte telefón, internet, poistenie, poprípade nejaký úver. To už nehovorím to, že samozrejme, nedovolím si kupovať oblečenie, takže to, čo mám, musím nosiť do zodrania a môžem zabudnúť aj na to, že by som si vyšla s kamarátkou na kávu, či do kina, alebo na koncert.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naozaj neviem, kto tento systém opatrovného vymyslel, ale musel to byť skutočný chudák, ktorý nevie o živote absolútne nič. Pracujeme 24 hodín denne a štát nás za to ešte aj potrestá. Je skutočne málo ľudí, ktorí si môžu dovoliť k svojim starkým opatrovateľku, nie sme v Rakúsku, a nie každému svedomie dá odložiť svojho rodiča ako nepotrebný predmet niekam preč. Zvláštne je to, že nikomu toto nevadí, nikto sa to ani nesnaží riešiť. Veď nielen že parazitujeme na svojich rodičoch, ale je tu ešte aj otázka, čo s nami bude, keď rodič odíde. Ak ste vo vyššom veku, budete mať problém zohnať si prácu a je možné, že po rokoch živorenia skončíte na ulici, lebo nebudete mať z čoho platiť účty.

Niekedy si hovorím, či stojí za to, robiť niečo pre verejnosť. Bojujem za práva Rómov, ale asi by som mala začať bojovať za svoje práva. Za práva všetkých živoriacich opatrovateliek, fungujúcich na antidepresívach, aby sme mali opatrovné aspoň vo výške minimálnej mzdy, nech sa necítime ako paraziti a nebojíme a nežijeme v ustavičnom strachu z budúcnosti.

Helena Kmeťová

Helena Kmeťová

Helena Kmeťová

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som žena-rómka, ktorú trápia veci verejné, snažím sa byť spravodlivá a čestná, aj keď sa to dnes už asi veľmi nenosí... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu