Krásne, slnečné, sobotné predpoludnie. Ako vždy, upratujem, otvorím okno a na chvíľku sa zahľadím von, na všetko tak príjemne zelené. Zrak mi padne aj na neďaleké potraviny. Vidím deti, rómske deti, usmejem sa a v tom mi úsmev zmrzne, jedno z detí vykukne zo smetnej nádoby a podáva do rúk kamarátom zhnité ovocie, jogurty a s chuťou sa púšťajú do nájdených ,, lahôdok ,, . Ešte som neraňajkovala, a v ten deň som tuším ani vôbec neraňajkovala, lebo ma všetka chuť prešla, keď som si pomyslela na to, čím sa kŕmia tie deti...Bože, ako hlboko ešte klesneme?
Nie je to prvýkrát, čo vidím tento obrázok, smetné nádoby blízkych potravín, ale aj tie ostatné u nás na sídlisku často navštevujú Rómovia z blízkeho geta. Videla som už aj celú rodinku, s maličkými deťmi, mladé ženy, chlapci, mládenci, a čo ma podnietilo k napísaniu tohto článku, keď do mňa vstúpil neopísateľný hnev, bol jeden asi dvadsaťročný mládenec...Šla som s odpadkami k smetiaku, a tam vidím, ako sa nakláňa dovnútra mladík, v rifliach, bielej mikine, najskôr som si myslela, že niektorý sused omylom s vreckom odpadu zahodil aj kľúče, našťastie mne sa to ešte nestalo, ale pár krát takmer...Keď som prišla bližšie, chlapec vykukol von, pozrel na mňa, usmial sa a slušne pozdravil. Priznám sa, keby to bolo niekde inde, možno sa mi aj kolená podlomia, chlapec bol mimoriadne pekný, vyšší, štíhly, oblečenie čisté, tmavšia tvár s hnedými očami súmerná s peknými črtami...S rozpakmi som vhodila som vrecko s odpadom do smetiaku, chlapec sa nedal vyrušovať a ďalej pokračoval v hrabaní. Ako som kráčala k domu, stúpal vo mne hnev, mala som sto chutí vrátiť sa k smetiaku, spýtať sa ho, prečo to preboha robí, prečo sa takto zhadzuje, prečo si radšej nenájde prácu a neponižuje sa. No asi by sa mi už neušiel úsmev, ale niečo iné.
Snažím sa sama prísť na to, čo vedie týchto ľudí k spôsobu života aký si vybrali...môžeme sa vyhovárať na to, že nieje práca, že je kríza a rómovia sú diskriminovaní...no toto je extrém...mladí, zdraví ľudia živiaci sa odpadkami...vidím ich zdemolované bývanie plné špiny, hlodavcov, bez vody a nikto by neveril, že aj to kedysi bolo celkom pekné bývanie, že pri troche snahy z obrovského dvora mohol byť raj pre deti a aj pre dospelých....ako často tvrdím ,, chudoba cti netratí ,, teda to, že som chudobný, neznanmená, že musím žiť v špine a horšie ako zviera. Sme malé mesto, a tak z videnia sa poznajú takmer všetci...stretávam denne tých istých ľudí, či už v meste, na sídlisku, v MHD a tak ľudia vedia, ktorý róm, kam patrí ( našťastie )...sama vidím ako v ľuďoch postupne stúpa hnev na rómov z tohto geta, obzvlášť keď v čase dávok, je ich plná pošta, alebo v MHD už pripití, hluční a vysmiati sa vracajú domov.
Pýtam sa, čo na tomto všetkom zmenia reformy, ktoré sa chystajú v dielni splnomocnenca pre Rómske komunity...rada by som verila, že sa niečo zmení, že nebudú deti vykúkať zo smetných nádob, že mladí, zdraví ľudia nebudú stepovať pred poštou v deň dávok v hmotnej núdzi...no myslím, že skôr to bude opačne, pred smetnými nádobami bude rad, ako za komunistov v zelovoci na banány, bude sa viac kradnúť, prepadávať a pribudne bezdomovcov, začnú pribúdať nevzhľadné osady, lebo aj ľudia, čo doteraz ako - tak bývali, o svoje bývanie prídu...
Rada by som sa mýlila, že to tak nebude, že som iba jeden pesimista a krivdím všetkým tvorcom reformy...no ak sa niečo v našom mestskom rómskom gete zmení k lepšiemu, ak sa aspoň jedno dieťa odtiaľ dostane na strednú školu, alebo na vysokú, ak ich reforma donúti zlepšiť svoje bývanie, ak budú mať toľko hrdosti, že nebudú robiť otrokov za zhnité a plesnivé potraviny, potom sa tvorcom tej reformy verejne ospravedlním a posypem si hlavu popolom..
